KDE NIE SI, BOŽE?

            Bol som prvý rok v trapistickom kláštore vo francúzskom Sept-Fons. Trpel som ako kôň. Cnelo sa mi, moja francúzština bola ešte dosť nepoužiteľná – a tak som nikomu a ničomu nerozumel. Nič z toho, čo som tak napäto očakával, sa nedialo – teda nijaká extáza či kontemplácia. Usínal som po polnoci a po tretej hodine som vstával – bol to proste des. Boli to naozaj zúfalé prvé mesiace.
            Novicmajster mi pomáhal ako mohol. Snažil sa mi vysvetliť, že prežívam pocit istého bytostného ohrozenia a z toho úzkosť, pretože takpovediac všetky dovtedajšie životné taktiky a stratégie, ktoré som si za štyridsať rokov nazhromaždil, sú mi k ničomu.
            Vo svojich štyridsiatich rokoch som mal zmapovaný svoj život čo do jeho organizácie, spôsobov relaxácie i prípadných krízových opatrení. Vedel som proste, ku komu zájsť, keď sa cítim nanič, mal som svoje miesta, na ktorých som dobíjal baterky, dokázal som si podľa vlastných potrieb preorganizovať úlohy a program. A zrazu nič z toho! Človeka „zovrel“ rehoľný rád a bez ohľadu na to, ako sa cíti – zazvoní sa, všetko musíš nechať tak a ideš, kam ti určia. Od rána do večera. Môžeš si hovoriť, že si do kláštora prišiel slobodne, z vlastnej vôle. Ale psychike to napriek tomu dá poriadne zabrať.
            Hovorí sa taký vtip: Kedy diabol najviac vydesí začínajúceho mnícha? Predstavou dlhého života. Alebo môjho kamaráta kartuziána, tiež v dosť chátrajúcom počiatočnom stave, vydesil zas staručký predstavený kláštora: „Neboj sa, utečie to rýchlo...“
            Pamätám si, že jedného v zúfalosti prežitého dňa som sa pred vešperami doplazil do kostola, zosunul som sa na kolená, zničene som uprel zrak na svätostánok – a nešlo zabrániť, aby som nepovedal: „Pane, nie je ti to už hlúpe?“
            Dominujúcom formou mojej osobnej a intenzívnej modlitby sa v zmienenej epoche stalo úpenie až kňučanie. Fakt. Niekoľko ráz som si spomenul na Václava Havla, ktorý mal vraj „talent“ zablúdiť v lese a vždy, keď sa tak stalo, zúfalo volal na manželku: „Olgóóó!“ Ja som vo svojej stratenosti zasa úpel: „Kde sííí?“ To som vyvzdychával a keď som bol sám, vykrikoval som to takmer nepretržite.
             Až raz som v poli vykopával kmeň nejakého starého stromu. Ako som mal vo zvyku, zasa som „ukecával“ nebesia: „Kde si...?“ a zrazu počúvam, čo to hovorím. Počujem sám seba, ako vravím: „Kde nie si?“ a zasa: „Kde nie si?“ To bolo naozaj dosť zvláštne. Ostal som z toho dosť preľaknutý. Od tej chvíle mi bolo hlúpe vracať sa k obohranému „Kde si?“
            Niežeby ma od toho večera opustila všetka úzkosť. Ale predsa niečo „priaznivé“ prebehlo. Akýsi pocit ubezpečenia, že Boh o mne vie. A ja som k počudovaniu pochopil, že táto istota „Kde nie si?“ ma bude sprevádzať doživotne.

(Marek Vácha, Karel Satoria, Život je sacra zajímavej, str. 16-17)